Nútená živnosť je pomerne známy pojem a objavuje sa spravila u nízkopríjmových skupín s nižším vzdelaním, ktoré nerozumejú rozdielu medzi „prácou“ na pracovnú zmluvu a na živnosť.
Dochádza tu často k nátlaku, kedy títo ľudia z dôvodu nízkeho právneho povedomia v kombinácii s mizernými možnosťami zamestnať sa „legálne“, na takúto „ponuku“ pristúpia.
Niekedy dokonca „starostlivý zamestnávateľ“ nielen že vybaví živnostenský list, ale za svojich živnostníkov aj vystavuje faktúry, podáva daňové priznania a uhrádza odvody. Posledné dve položky ale len v ideálnom prípade. Inak bežne dochádza k tomu, že hoci je to „zamestnancom“ sľúbené, títo ľudia systému nerozumejú, nevedia, ako si to skontrolovať, spoľahnú sa na daný sľub a ex post zistia, že majú nedoplatky na sociálnom a zdravotnom poistení. A tieto sú vzhľadom na ich nízkopríjmovosť často likvidačné.
A nie, títo ľudia nebudú podávať trestné oznámenia, ani žiadne iné podnety, pretože ako sme spomenuli v úvode, sú nízkopríjmoví, nemôžu stratiť ani deň, ani euro, musia sa sústrediť na získavanie príjmu, nepoznajú svoje práva a nerozumejú podstate podvodu, ktorého sa na nich „zamestnávateľ“ dopustil.
Ale vráťme sa do našej bubliny. V tej dochádza k opačným situáciám a síce, zamestnávateľ chce prijať nového zamestnanca, ten chce spolupracovať ako dodávateľ, pretože má živnosť, ale zamestnávateľ si je vedomý rizík spojených s „nelegálnym zamestnávaním živnostníkov“ a nakoľko znaky závislej práce môžu byť v prípade kontroly vyhodnotené rôzne, tlačí dodávateľa do núteného pracovného pomeru.
Môžeme filozofovať nad tým, akú váhu má záujem spoločnosti na ochrane fyzickej osoby, ktorá je podľa zákonodarcov plnohodnotná len v režime Zákonníka práce. V realite ide o slobodné rozhodnutie vzdelaného človeka. Žiaden nátlak, žiadne zneužívanie.
Dodávateľ teda chce podnikať, chce a vie niesť podnikateľské riziko, často práve chce aj mať väčšiu voľnosť ako zamestnanec, no objednávateľ ho „tlačí“ do pracovnej zmluvy, aby minimalizoval vlastné regulačné alebo reputačné riziko.
Odpoveď na to, prečo k týmto paradoxom dochádza je zrejme v tom, že zákonodarca dal prioritu „ochrane slabšieho“ a tak povinne chránení aj tí, ktorí ochranu nepotrebujú a nechcú. V realite tak dochádza k tomu, že naozaj nízkopríjmové skupiny cez toto ochranné sito prepadnú a na druhej strane v ňom ostanú ležať tí, čo ochranu nepotrebujú. A úplne bokom stojí zamestnávateľ, chrbtica našej ekonomiky, ktorý ak chce byť „safe“ a „compliant“ sa môže stať, že jednoducho nenájde pracovnú silu. Najmä u žiadaných profesií totiž dodávateľ bez problémov nájde iného zamestnávateľa, ktorý so spoluprácou na faktúru problém nebude mať.
Kristína Drábiková, advokát
